Slovenský rozhlas v snahe spestriť predvianočné vysielanie vypísal literárnu súťaž pre žiakov základných a stredných škôl. Témou súťaže boli samozrejme Vianoce a lákadlom pre začínajúcich i skúsenejších autorov bola šanca vypočuť si svoj vianočný príbeh v rozhlasovom vysielaní.

Do súťaže sa prihlásili a svoje príspevky poslali: Alžbeta Kocková (3.G), Katarína Miškovová (septima) a Andrea Janovská (oktáva).

Príspevky našich študentov v konečnom výbere nepostúpili do rozhlasového vysielania, ale nám sa páčili, a preto Vám aspoň jeden z nich ponúkame. Možno si jeho prostredníctvom pripomeniete atmosféru najkrajších sviatkov v roku.

 

Keď svietia všetky hviezdy

(umelecký opis)

Počas sviatkov pokoja a radosti, počas Vianoc by sme mali nechať za dverami spory a hádky.

Aspoň teraz v čase naplnenom vôňou škorice, v čase, keď v ľudských domovoch horia sviece, tíško puká a poskakuje nezbedný ohník po rozpálenom dreve. Domovy sú opájané vôňou borovíc, ktoré sú vyzdobené ako mladuchy pred vydajom. S blížiacim sa večerom sa do ľudských sŕdc vkráda zvedavosť a nedočkavosť. Veď pod tou krásnou borovicou čupí plno veľkých aj malých darčekov, zahalených rúškom tajomstva. Po príbytkoch sa šíri vôňa vyprážaného kapra. Stoly sa prehýbajú pod ťarchou dobrôt. Koláčiky ako umelecké diela čakajú na jagajúcich sa podnosoch, kým budú môcť potešiť naše chuťové poháriky. Ani okenné tabule nezostali obyčajné. Vyzdobil ich sám deduško Mráz. Za nimi už panuje zima.

Vločky akoby tancovali v rytme Tichej noci, pomaly si líhali a zväčšovali tak bielu perinu, ktorá zahalila svet. Aj stromy a kríky sa zaodeli do striebornobielej nádhery. Každučká vetvička sa leskne v svite mesiaca. Aj na potôčiky dýchla pani zima a zmenili sa na diamantové chodníčky, rozdeľujúce biele údolia. A tam, v diaľke je jazero, ktoré už dávno pripomína obrovské zrkadlo. A tam, ešte ďalej ako je jazero sú mohutné hory vysoko sa vypínajúce nad touto nádherou. Aj ony si zaobstarali bielu garderóbu. Stoja ticho, vystreté k tmavej oblohe, na ktorej začínajú žmurkať hviezdičky. Sú ako perly na tmavom dne oceánu. Zvieratká pod nimi sa veľmi netešia z krásy zimy. Neprežívajú to, čo ľudia. Pre ne je to noc ako každá iná, mrazivá. Chodia po krajine ako tichí pútnici. V snehu za nimi zostávajú stopy, ktoré sa rýchlo strácajú. Nezaujíma ich čo a deje v dedinách, ony sa snažia prežiť. Mimovoľne zamieria pohľadom k nebu, ku žiariacim hviezdam.

Táto noc je však čarovnejšia ako iné. Je nocou, jedinou nocou v roku, keď ľudia spomalia a možno si niektorí všimnú, že svietia všetky hviezdy.

Alžbeta Kocková